TALIANSKO-Slovenská bilingválna sekcia

SK | IT

Keď sa z cudzieho mesta stane domov

Spať

Ku koncu minulého školského roku sa mi pošťastilo získať Borsa dello studio, čiže 

štipendium na mesačný kurz talianskeho jazyka do Perugie. A tak sa stalo, že som 31.7.2015, 

spolu s mojou spolužiačkou nastúpila na autobus a moje dobrodružstvo sa začalo. 

Štrnásťhodinová cesta z Bratislavy do Florencie ubehla rýchlo a ďalšie dve hodiny vo vlaku 

smerom do Perugie tiež. Keby som však mohla povedať, že bez ťažkostí! Keďže vo vlaku 

nebolo počuť názvy staníc, riadili sme sa časom. Keď ručička ukázala čas nášho príchodu, 

vystúpili sme – samozrejme, zle. Vlak spokojne odišiel a my sme až po pár minútach zistili, 

že nie sme tam, kde sme si mysleli, že sme. Nezostávalo nám nič iné, ako zavolať nášmu 

prenajímateľovi bytu, ktorý nás mal čakať v Perugii, že sme zle vystúpili a poprosiť ho aby po 

nás prišiel. Ospravedlnenia iba odmávol rukou a so smiechom nás naložil do auta. Vydýchnuť 

sme si mohli až keď sme sa spokojne usadili v našom útulnom bytíku a vybalili sa.

   Škola sa začala vstupnými testami – písomným a ústnym, na základe ktorých nás nakoniec 

zaradili do kurzu podľa úrovne znalosti jazyka. V našom kurze nás bolo priveľa a tak nás 

nakoniec rozdelili do dvoch skupín. Naša profesorka taliančiny, Annalisa Pontis, bola veľmi 

milá a živá, v podstate ako každý jeden profesor na univerzite. Z povinne voliteľných 

predmetov, ktoré mi boli ponúknuté, som si vybrala literatúru, dejepis a históriu hudby. Každá 

z hodín bola niečím iná a obohacujúca a aj keď som sa často sťažovala, že tam musím chodiť 

(veď komu by sa chcelo byť v škole až do ôsmej večer?), bola som rada, že som si vybrala 

práve tieto tri predmety, pretože som tam spoznala veľa nových ľudí a pozrela sa na históriu, 

literárne diela a skladby z iného pohľadu ako doteraz. Dopoludňajšie hodiny sme trávili 

štúdiom taliančiny a spoznávaním sa navzájom. Toľko ľudí z toľkých krajín som nikdy 

predtým nevidela pokope. Francúzi, Paraguajčania, Gréci, Brazílčania, Švajčiari, Španieli, 

Poliaci, Rusi, Uzbekistanci, Japonci, Číňania a tak ďalej. A všetci sme mali niečo spoločné – 

lásku k jazyku, k taliančine.

   Víkendy sme strávili chodením po výletoch. Assisi, Foligno, Florencia, Pisa, Gubbio. 

Navštívili sme každé jedno miesto, ktoré nám bolo doporučené, a tak sme okrem Umbrie 

poobjavovali aj Toskánsko. Mesiac ubehol tak rýchlo, že som si to ani nestihla uvedomiť. 

Prvotné odpočítavanie dní do odchodu sa zmenilo na odpočítavanie dní, ktoré nám ešte 

zostávali. Z úplne cudzieho mesta sa stal môj druhý domov. Poznala som pokladníkov 

v supermarketoch, otváracie hodiny obchodov, cestovné poriadky, skratky, miestnych ľudí. 

Vedela som, kde majú najlepšiu zmrzlinu, kedy treba ísť po pečivo, aby bolo čerstvé a vedela 

som určiť koľko je hodín  len na základe zvonenia zvonov. A zrazu nastal čas odísť domov. 

Vrátiť sa späť na Slovensko, opustiť Univerzitu per Stranieri di Perugia a rozlúčiť sa 

s novými priateľmi. Tak ako veľmi som sa obávala môjho pobytu v  Taliansku, tak som si ho 

užila. Toto leto zostane navždy zapísané v mojej mysli ako jedno z najlepších, aké som kedy 

zažila. A Perugia už navždy zostane mojím druhým domov.

Laura Beňová, 4.E